„Zápisky z poutě na Svatou Horu Athos“
otec Jakub Jacečko
Otec Jakub Jacečko se na několik dní stal požehnaným poutníkem
v „Zahradě Přesvaté Bohorodice“…
Slovo úvodem jako poděkování autorovi „Zápisků z poutě na Svatou Horu Athos“
Když jsem se nedávno dozvěděl o chystané pouti otce Jakuba Jacečka na Svatou Horu Athos, posteskl jsem si a v duchu zavzpomínal na své dávné zážitky z cesty na toto posvátné místo. Hned jsem si ale uvědomil, že každý poutník se na Svatou Horu Athos vypravuje v ten správný a pro něj příhodný čas, a pevně jsem proto doufal, že zhodnocením této krásné a vskutku požehnané cesty o. Jakuba a jeho společníků by mohlo být sepsání těch nejvzácnějších zážitků a postřehů z jejich cesty také pro nás a naše věřící, kteří na svou buď první anebo opakovanou pouť do „Zahrady Přesvaté Bohorodice“ ještě čekáme…
Po návratu otce Jakuba domů jsem se osmělil a požádal ho, zda by pro nás nesepsal několik svých myšlenek, které zůstávají stále ještě živě zachyceny v jeho paměti. A otec Jakub k mé velké radosti souhlasil. Slovo dalo slovo, čas uzrál, a výsledkem je, jak věříme, vskutku poutavé čtení s mnoha vnímavými postřehy a zajímavými informacemi o zdejších obyvatelích na tomto životy svatých a ctihodných mnichů posvěceném místě.
Drahý otče Jakube, děkujeme!
S prosbou o požehnání
br. Michal Dvořáček
…
Pouť na Svatou Horu Atos
Vo svete je mnoho pozoruhodných a svätých miest, ktorých sa mimoriadne dotkla Božia blahodať, miesta po ktorých fyzicky kráčal Náš Spasiteľ Isus Christos, Presvätá Bohorodica, svätí apoštoli, mučeníci a vyznavači. Tieto miesta nie sú však duchovne silné len svojou historickou hodnotou, ale predovšetkým neuhasínajucím plameňom osobnej modlitby a každodenných sv. liturgií verných pravoslávnych kresťanov, predovšetkým mníchov-askétov. Jedným z takýchto miest je aj Svätá Hora Atos na gréckom poloostrove Chalkidiki. Už vyše 1000 rokov pod nebotyčnou skalnatom horou vysokou 2033 metrov v okolitých lesoch a na pobreží Egejského mora žijú svojím osobitným rytmom mužské pravoslávne monastiere, ktoré po stáročia boli svetlom pravej viery pre celý svet.
Božou blahodaťou s požehnaním jeho Vysokopreosvätenosti arcibiskupa pražského Michala sme v dňoch 22.–28. novembra 2022 vykonali dlhú púť automobilom spolu s otcom Romanom Hajdamačenkom z Prahy a mojím tatkom Jánom Jacečkom pri príležitosti jeho 70-tých narodenín. Môj tato mal veľa osobných spomienok na mnícha otca Igumena Ignatija Čokinu, ktorého ako chlapci navštevovali, preto 4 dňový pobyt v bezprostrednej blízkosti mnichov mal preňho osobitný rozmer.
Naše spoločné putovanie začalo v Holíči v utorok ráno a podvečer sme už obdivovali nádherný katedrálny chrám Sv. Sávy v Belehrade. Práve tam prebiehalo pomazanie chorých. Veľkoleposť chrámu pripomína Agiu Sofiu v Konštantinopole. Množstvo mozaik odráža život Sv. Sávy, srbských svätiteľov i svätých kráľov. Prenocovali sme v ďalšom putovaní v juhosrbskom meste Niš. Tu sa podľa tradície narodil rímsky cisár Sv. Konštantín. Mestom preteká rieka Nišava (názvom pripomína českú Nisu), a tá sa vlieva do rieky Moravy (aj Srbi majú Moravu!). V stredu obdivujúc hornatú Severnú Makedoniu sme okolo obeda dorazili do veľkého prímorského mesta Thessaloniki, v našom jazyku Solún. Priamo v centre mesta je obrovská bazilika Sv. Dimitrija Solúnskeho. V chráme naľavo je malá mramorová kaplnka s moščami sv. Dimitrija, pred ňou nádoba so svätým olejom, ktorý si ľudia môžu brať podľa potreby. V chráme je neopísateľne dobrá teplá blahodatná a živá atmosféra. Nechce sa odtiaľ odísť. Akoby ste prišli domov k najbližším príbuzným… Predstavte si, že v tomto chráme z 4. storočia, ktorý bol opakovane prestavovaný, svojími nohami stáli aj naši drahí svätí Cyril a Metod, Solún bolo ich rodné mesto. Práve preto v slovanských krajinách máme nespočetné chrámy zasvätené sv. Dimitrijovi, úcte k nemu nás naučili solúnski bratia. Po krátkej prehliadke mesta, ktoré svojim živým duchom a trhmi pripomína Orient, sme putovali ďalej.
K večeru sme sa autom presunuli do prístavu Uranopolis, čo v preklade znamená „Nebeské město“. Naozaj Atos je miesto dotykajúce sa neba fyzicky i duchovne. Prenocovali sme u milej domácej pani Eleuterije. Vo štvrtok ráno sme si vyzdvihli špeciálne atoské víza diamonitiria, ktoré spolu s cestovným lístkom na loď sú vstupenkou do Autonómnej mníšskej republiky Atos. O poriadok sa i tu stará grécka polícia. Plavba loďou do prístavu Dafni trvá 2 hodiny. Už z trajektovej lode sme obdivovali v diaľke sa približujúcu horu zahalenú malým oblakom. Po ceste boli zastávky k monastierom Chilandar (srbský) a Zograf (bulharský), Kostamonit, Xenofont, Dochiar (grécke) a Sv. Pantelejmon (ruský). Monastiere pôsobia ako prekrásne stredoveké hrady-pevnosti, v okolí upravené záhrady a olivové háje. Z Dafni sme sa malým autobusom dostali do mesta Karyes, kde je správa mníšskeho polostrova Protaton, starobylý chrám s divotvornou ikonou Dostojno jesť (grécky Axion estin).
Ďalší minibus taxi nás dopravil na druhú – východnú stranu Atosu do monastiera Iviron. Ten sa nachádza pri pobreží len niekoľko metrov nad úrovňou mora, obrovský, naozajstný fungujúci hrad. Poklonili sme veľkej svätyni Iverskej ikone Matky Božej, pre ktorú tam vybudovali zvláštnu kaplnku. Ikona zázračne priplávala po mori a mnísi ju po vode ako po súši preniesli do monastiera. Po ubytovaní a krátkom oddychu bol 9. čas a večerňa, potom sme všetci prešli na večeru do trapezarie oproti, ktorá pripomínala tiež chrám a bola úplne rozpísaná ikonami svätých pustovníkov a mnichov svätiteľov a tiež historickými výjavmi. Počas jedla grécky čítali život svätých. Po večeri sme opäť všetci prešli do Iverskej časovne na Povečerie s akafistom Presvätej Bohorodici. Na Atose plynie biblický byzantský čas, okolo 18. hodiny večer tam bola polnoc. V piatok ráno klepali na drevenom simandre na bohoslužbu ve 2:00.
S Božou pomocou sme s radosťou vstali a vo veľkom prítmí pri svetle lampad a sviečok sme spolu s bratmi mníchmi bdeli na polnočnici, utreni, 1. 3. a 6. čase a všetko vyvrcholilo krásnou bratskou sv. liturgiou v bočnom predele chrámu. Bohoslužby trvajú priblizne 4 hodiny.
Bolo pre nás poučné, že v liturgii nevynechali ani jednu ekteniju, teda ani tú za katechumenov, pravidelne zatvárali Cárske dvere a záves a v ten deň (piatok) okrem slúžiaceho nepristúpil k Sv. Eucharistiji ani jeden z mnichov, čo znamená, že aj tam idú k Sv. Prijímaniu s náležitou prípravou a so Strachom Božím a nijako neupravujú bohoslužbu podľa svojvôle. Keďže bol pôstny deň, ráno ponuku v trapeznej len sucháre, olivy a čaj, mnísi vôbec nešli na trapezu, len pútnici. Pôstny obed (v podstate raňajko-obed) bol až 10:30. Ako nám chutil!
Veľmi duchovne posilnení sme sa s entuziazmom peši vybrali do 5 km vzdialeného monastiera Karakalu. Hospoď Boh však videl naše možnosti a fyzické sily, zvlášť môjho tatka a tak nám rýchlo poslal pomoc v podobe monastyrskeho taxi, ktoré náhodou išlo okolo. Keď sme potom videli ten stupák a nekonečné serpentiny, ďakovali sme Bohu za Jeho Milosť, peši by to bolo veľmi veľmi náročné. V monastiera Karakalu žije už 25 rokov náš drahý krajan – otec Joannikij (Kupec), rodák z Choňkoviecec pri Michalovciach. Po večernej bohoslužbe nás navštívil a strávili sme spolu v duchovnej besede okolo 3 hodín. Aj tu sme sa vďaka o. Joannikijovi cítili ako doma. Jeho svieži duch skúseného mnícha ničím neutlmil ani jeho prirodzený veselý charakter, ktorým oplýval ešte ako študent Bohosloveckej fakulty v Prešove. Bol rád našej návšteve a snaží sa i z tejto diaľky pomáhať či už modlitbou či radou i našej miestnej cirkvi. V tomto monastieri pod vedením Igumena Filotea (87-ročného starca) neprestajne narastá počet bratstva, a to z rôznych národností). Nášho Joannikija tam majú všetci veľmi radi. Tu v noci začínali už 1:30. Aj keď sme samozrejme mali či rozumeli grécky, bohoslužby sme vnímali ako u nás a vela sa rozumeli duchovne z kontextu. Tu sme pristúpili s i. Romanom i k Sv. Prijímaniu spolu s niekoľkými mníchmi a putnikmi. Skorý obed bol o 5:30 ráno. Otec Joannikij nás ráno ponúkol chutnou kávou v svojej dielni, kde opravuje autá a všetku techniku a s jeho širokým úsmevom a bratskym objatím nás vyprevadil k taxi do Karyes.
V Karyes sme mali šťastie na ochotného šoféra, ktorý nas odviezol do ruského monastiera Sv. Pantelejmona.
Ten vyzerá ako z rozprávky, naozaj tam cítiť ruský duch na gréckom území. V archondariki nás prijímal otec Nektárij, ktorého si pamätám ešte z Počájevsjej lavry. Dvaja mnísi nás ponúkli sladkým lukumom a rakijou a samozrejme horúcim čajom. Sobotná večerňa v slovanskej reči bola balzamom na našu dušu. Po večeri sme v chráme sv. Pantelejmona počas akafistu videli mnohých mníchov a pútnikov prichádzať k sv. spovedi. Na konci sme sa všetci mnísi i pútnici priložili k hlave sv. Pantelejmona. Počas večernej prechádzky sme sa zoznámili so zaujímavým mníchom pustovnikom z Karyes s o. Alexandrom, rodom z Ruska. Tento bývalý pedagóg rozprával o velkom význame spoločnej domácej molitvy s deťmi, ich výchove v dnešnej apostatickej spoločnosti, o význame šatky a pokrývky hlavy u kresťanských žien a jej ochrannej funkcii. Veľmi zaujímavo a presvedčivo rozprával.
Po dobrom oddychu sme v noci o 1:00 prišli do Pokrovskeho teplého chrámu, ktorý sa nachádza na 4. poschodí monastierskeho domu-konaku. Veľmi umilený, prekrásny spev nám nedal ani oka zažmurit, a tak sme vydržali nedeľnú utreňu, časy a sv. liturgiu až do 6. hodiny ráno. Na obede bolo vyše 200 ľudí, viac ako polovička mnichov a pútnici. Keďže bol posledný deň pred začiatkom pôstu a nedeľa, bola veľmi chutná ryba. Potom sme zašli do chrámu sv. Jermolaja a Evvuly, kde je veľké množstvo svätých mošči, okrem iných aj Troch Svätiteľov, Sv. Andreja, Sv. Nikolaja a Sv. Luku Krymského.
Návšteva tohto monastiera bola zavŕšením našej púte na Sv. Hore, v skutočnej „Záhrade Presvätej Bohorodičky“ a s hlbokým duchovným dojatím a radosťou sme po 13. hodine nastúpili na loď do Uranopolisu.
Cesta domov ubehla pomerne rýchlo a prišli sme duchovne i telesne veľmi posilnení. Veľká vďaka Hospodu Bohu za Jeho blahodať, ktorou nás chránil celú cestu, ktorú bez najmenších problémov zvládol aj môj otec napriek zdravotným problémom.
Vďaka vladykovi Michalovi za jeho molitvy i o. Romanovi za príjemnú spoločnosť a pomoc pri našom putovaní.
Na přání věřících Brněnské pravoslavné církevní obce sepsal
protojerej Jakub Jacečko
Všechny zde zveřejněné fotografie pořídil během své cesty o. Jakub Jacečko.
